NOVÉ A STARÉ SVETY (2011)
| Nové a staré svety Krátka poznámka na okraj aktuálnej výstavy Varho: iPop
Existenčná opodstatnenosť výtvarného umenia býva často predmetom učených rozpráv. V nich sa mu prisudzujú celé lány zmyslov či funkcií. Stranou umenovedných, kulturologických, filozofických alebo estetických analýz; pohľadom nedeformovaným inštitucionálnym rámcom vysokého umenia v ňom však možno odhaľovať aj intelektuálne celkom nenáročné rysy. Jedným z nich, ukrytým už v samotnom názve je číra radosť z tvorenia, z vytvárania svojbytných diel. Prostá radosť z tvorby v tej napriezračnejšej podobe je ako ústredný motív prítomný aj v dielach tridsiatnika Martina Varholíka, sústredených v jeho najnovšom výstavnom akte iPop.
Martin Varholík, umelecky pôsobiaci pod nickom VARHO nie je akademicky vzdelaný výtvarník. Jeho umelecké prejavy, ku ktorým došiel prirodzenou genézou cez jazyk fotografického média (a v tieni architektonického operačného módu) znejú až detinsky naivnou úprimnosťou. Zároveň však v sebe generalizujú všetky znaky vyspelého, pevne ovládnutého | vizuálneho prejavu mixmédií. Deformované veľkoformátové printy vlastných fotografií, nových alebo nečerpaných z vlastného rozsiahleho archívu, sú bezpečným poľom autorskej hry. Varho ju rozohráva manipulatívnymi zásahmi v podobe premalieb, gestických ťahov, strekov, koláží papierových útržkov či kaligrafických ťahov „tagových“ čmáraníc. Najnovšie k nim pridáva ďalší zo subkultúrnych nástrojov, „flow“, teda prúd významového textu, nie nepodobný akýmsi básnickým útvarom, bez rozmyslu vpisovaným priamo na plátno.
Pomocou bohatého registra výtvarných techník iniciuje dialóg s pôvodnou fotografiou – pikantný istým napätím medzi nízkosťou (alebo subverzívnosťou až pankáčstvom) daných maliarskych zásahov a exkluzivitou precíznej certifikovanej tlače na plátne (alebo finančne nákladných torz snowboardového športu). VARHO používa uličné / uličnícke gestá aby sa zmocnil vlastnej fotografickej minulosti; aby v expresii tvorivej radosti prekonával obmedzenia tohto média v bezhraničnom, fantazijnom víre košatých vnútorných odkazov. Konečné diela, náročne zosnované rytmom týchto výtvarných vrstiev preto dokážu diváka upútať nedbanlivo suverénnou subjektivitou autorskej mytológie. | Názov výstavy iPop zvádza k referenciám vo výtvarnom smerovaní Pop-artu; v manipulovaných fotografických tlačiach však zaznieva aj rozhodnosť akčnej maľby neo-expresionizmu alebo autenticita Art Brut. Sám autor personifikuje odkazy na výtvarnú minulosť najmä ominóznou postavou Basquiata, znásobenou ešte prirodzene volenou gesciou Andy Warhola. Ich Pop-art je však zostrojený celkom inak, než pop VARHO Martina Varholíka. Motivácie, pohnútky alebo použitý jazyk možno má určité spoločné styčné plochy, no priepastný časový rozdiel vyše štyridsať rokov, iná spoločenská situácia aj neporovnateľný kultúrny terén, kam VARHO „prináša vlastnú kožu na trh“ pôsobí na celkom odlišné umelecké konzumovanie. Je to starý svet správne zasadený do nových situácií; svet, ktorý je konceptuálne zosúladený s očakávaniami (aj s dezilúziami) generácie, charakteristickej predponou malého písmena „i“.
Ing. Arch. Michal Lalinsky publicista Bratislava, Máj 2011 |